E-shop
poradenstvo od a po z
Vizitka QR kód

Anketa

Ako často navštevujete našu stránku?

»dnes som klikol prvý krát (40%)
40%

»jeden krát za mesiac (23%)
23%

»týždenne (22%)
22%

»denne (14%)
14%

Aké informácie Vám na tejto stránke chýbajú?

»Iné (napíšte nám aké) (27%)
27%

»Kvety izbové (23%)
23%

»Kvety rezané (19%)
19%

»Kvety záhradné (17%)
17%

»Fórum / diskuzia (14%)
14%

Ste spokojní s celkovou kvetinovou výsadbou nášho mesta počas celého roka?

»áno - je to výborné (35%)
35%

»nie - je to slabé (23%)
23%

»áno - je to priemerné (22%)
22%

»nie - je to veľmi slabé (20%)
20%

Vyhovujú vám otváracie hodiny?

»Áno (54%)
54%

»Nie (napíšte dôvod) (25%)
25%

»Chcelo by to zmenu (napíšte akú) (22%)
22%


Osobnosti a aktuálny oznam:

| 26. 01. 2014 |

«Späť

Účelem podnikání je služba veřejnosti, služba národu a služba světu. Prof. Milan Zelený
http://batastory.net/abs/vznik-smysl-a-uspechy-batovy-skoly-prace


V našem hospodářském a veřejném životě neuplatnilo se doposud jedno platidlo, jmenuje se čest. Mnozí lidé jsou přesvědčeni, že za peníze lze dostat všecko. To není pravda. Mnohem více lze dostat za čest. Chceme-li se dopracovat blahobytu, musíme tuto měnu přivést do oběhu. T. B.

Potřebujeme vybudovati plíce obce, tj. parky, kde by naše děti měly možnost pobytu na čerstvém vzduchu...
Naším cílem jest... zahradní rněsto, plné slunce, vody, občerstvující zeleně a čistoty, město nejvyšších mezd, kvetoucích živností, obchodů a řemesel, město s nejlepšími školami. T. B.

"Nebude nikto prijatý, kto by chcel pracovať len v kancelárii, ale tiež nikto, kto chce zostať len robotníkom a nemá vyššie ciele"
Pri prijímaní do Baťovej školy práce (BŠP) sa vychádzalo z tejto zásady, vyslovenej Tomášom Baťom. Cieľom BŠP bola výchova priamych, samostatných ľudí, ktorí vedia už vo svojich mladých rokoch zodpovedať za seba a im zverené úlohy. Súčasne dať každému žiakovi príležitosť, aby plne využil svoje schopnosti a dosiahol odborné vzdelanie podľa stupňa vlastného nadania a záujmu. Dokresľuje to aj citát Jana Antonína Baťu z tabla prvých absolventov Baťovej školy práce v Baťovanoch roku 1941: „Nie som pyšný na svoje závody, ale som pyšný na svojich ľudí..."
http://www.abspe.sk


Osobnosti:

Generál Augustín Malár
(18.7.1894 - ...1945)

Augustín Malár sa narodil 18.júla 1894 v Reiterne pri Goiserne v Hornom Rakúsku (predpokladá sa, že jeho rodičia tu vtedy hauzírovali). Detstvo prežil v Starej Turej, kde do roku 1906 vychodil šesť tried evanjelickej ľudovej školy s vyučovacím jazykom slovenských a maďarským (rodičovský dom sa nachádzal na mieste dnešného obchodného domu Jednota). Vyššie civilné vzdelanie získal na gymnáziu s vyučovacím jazykom maďarským v Skalici a na lýceu v Šoporni, kde v roku 1914 maturoval.
Prvá svetová vojna vtiahla do svojho víru aj A. Malára. Po odvode v Koszegu (Maďarsko) nastúpil 8. 5. 1915 ako jednoročný dobrovoľník k c. k. pluku 72 v Bratislave, za krátko ho odvelili k c. k. pluku 64.V jeho radoch 1. 12. 1915 odišiel na ruský front ako veliteľ 3. čaty 15 poľnej roty IV. práporu. Počas ruskej Brusilovovej ofenzívy sa zúčastnil bojov pri Gorodišči.
Začiatkom apríla 1916 ho odvelili na taliansky front, 10.10.1916 padol do talianskeho zajatia, ktoré prežíval v Matere, Mafli a v Polle. Už po dvoch mesiacoch sa však prihlásil do česko-slovenských légií. Od 18.2. do 31.3.1918 sa podieľal na organizovaní ich slovenskej časti v bývalom pracovnom prápore č-s. zajatcov č. 7. Neskôr v hodnosti poručíka légií bol veliteľom čiat v č-s. peších plukoch 33 a 34. Jeho návrat na Slovensko bol v znamení takmer nepretržitej účasti na bojových operáciách (od 27.12.1918 do 15.10.1919). Najprv, pri oslobodzovaní Slovenska č-s. vojskami, bol prednostom II. (spravodajského) oddelenia 7. divízie v Nitre. Potom, v tej istej funkcii na štábe brigády Kieper a Castella, sa zúčastnil bojov proti maďarským revolučným vojskám Bélu Kúna. V pokojnejších mierových časoch dostal A. Malár príležitosť rozširovať si svoje vojenské vzdelanie. V rokoch 1927 - 1930 absolvoval Vysokú školu vojenskú v Prahe.
Ukončenie VŠV vytvorilo predpoklady pre ďalší služobný postup A. Malára. Najskôr bol prednostom 1. a 4. oddelenia (materiálne a personálne) 9. divízie v Bratislave. Do kategórie dôstojníkov generálneho štábu ho preložili 1.1.1931 v hodnosti majora generálneho štábu. Potom pôsobil v rozličných vyšších funkciách na Zemskom vojenskom veliteľstve v Bratislave až do 15.2.1935. V nasledujúcom období (do 15.12.1937) sa ocitol na Vojenskom zemepisnom ústave ako "konceptní dôstojník oboru pro popis a statistiku válečních jevišť".
Od októbra 1935 do 13. marca 1939 bol členom delimitačnej komisie pre úpravu slovensko-maďarských hraníc. Po nezmyselnom a neúspešnom vojensko-policajnom zásahu pražskej centrálnej vlády, namierenom proti slovenskej autonómii, tzv. Homolovom puči 10. marca 1939, bol pplk. generálneho štábu. A. Malár vymenovaný za splnomocnenca novej slovenskej autonómnej vlády pri VI. armádnom zbore v Spišskej Novej Vsi. Rýchly spád udalostí 14. marca 1939, keď autonómny Snem Slovenskej krajiny vyhlásil samostatnú Slovenskú republiku, zastihol viacerých členov spomínanej delimitačnej komisie v Bratislave. Jej predseda Rudolf Viest na to spomínal vo svojom denníku: "Niekoľko nás, legionárov, sa zišlo asi o jedenástej hodine, odhlasovali a podpísali sme... memorandum na Snem, v ktorom sme ešte v poslednej minúte upozorňovali na ideály, za ktoré sme bojovali, ako naši predkovia. Vedeli sme, že to už nie je nič platné, ale predsa vykonali sme aspoň našu povinnosť." Jedným zo signatárov tohto memoranda bol aj pplk. gšt. A. Malár. Medzinárodná pozícia nového štátu bola spočiatku veľmi vratká a neistá, tak ako jeho samostatná existencia. Iniciátor jeho vzniku, Nemecko, okrem iných krokov (obsadenie časti západného Slovenska 15.3.1939, predbežný podpis Ochrannej zmluvy 18.3.1939), súhlasil aj s vojenskou intervenciou Maďarska na východnom Slovensku 23.3.1939. Nový veliteľ VI. Armádneho zboru A. Malár sa tak ocitol v situácii, keď na východnú skupinu, ktorej velil a ktorá bola poverená obranou východného Slovenska, dopadla hlavná ťarcha maďarského úderu. Jeho malopočetné, až v bojoch sa organizujúce jednotky, však preukázali pri obrane svojej vlasti nevšedné hrdinstvo. Nedovolil nepriateľovi dosiahnuť vytýčené politické ciele vojenskými prostriedkami.
Sám o tom o rok neskôr v článku "Marcové udalosti na východnom Slovensku" v Slovenskom vojsku roč. 1/1940 č. 6 napísal: "Maďarov prekvapil odpor slovenského vojska. Nazdali sa, že po odchode Čechov východné Slovensko zaberú jedným úderom. Nerátali s vážnejším odporom... Maďari poznali, že narazili na vedomý, i keď nie plnocenný odpor. Stretli sa teda so súperom, ktorý mal skalopevnú vôľu brániť sa a nedať svoje. Táto vôľa ich zarazila. Hoci mali naprostú prevahu v zbrani, nevedeli ani to obsadiť, čo neskôr diplomatickou cestou dostali."
V prípade ťaženia proti Poľsku bol plk. gšt. A. Malár od 23.8.1939 veliteľom osobitnej skupiny, ktorá mala zabezpečiť ochranu štátnych hraníc. Potom bol veliteľom 3. divízie, s krycím menom "Rázus". Táto vstúpila do bojových operácií až 6.6.1939 a do 11.9.1939 postúpila na čiaru Bukowsko-Kulszne-Baligród-Jablonki-Ciszna.
A. Malár stál pri zrode slovenského vysokého vojenského školstva, organizovaní a zriadení Vysokej vojenskej školy v Bratislave, ktorej bol od 15.2.1940 prvým veliteľom. Zároveň zastával funkciu inšpektora armádnych škôl, podliehali mu všetky vojenské školy. Popri tom zostal veliteľom 1. pešej divízie v Trenčíne.
Patril k najvýznamnejším dôstojníkom Slovenskej armády, s bohatými bojovými skúsenosťami aj z velenia vyšším jednotkám. Preto sa v rokoch 1941 - 1942 ani on nemohol vyhnúť nasadeniu na sovietsko-nemecký front. A to vo funkcii veliteľa Rýchlej divízie. Na generála II. triedy ho povýšili 2. 1. 1942. Potom prešiel na čas do diplomatických služieb.
V rokoch 1942 - 1944 bol slovenským vojenským ataché v Ríme, Budapešti a Berlíne. Tu sa druhýkrát oženil a zobral si za manželku ríšsku Nemku.

Osudový rok pre Slovensko, a pre gen. A. Malára zvlášť, sa začal 1. 1. 1944. Vzhľadom na to, že si svojím pobytom v Berlíne a spomínaným sobášom upevnil dôveru u Nemcov, mal otvorenú cestu k ďalšej funkcii vojenského veliteľa.
Začiatkom júna 1944 vystriedal známeho germanofila, sudetského Nemca, plk generálneho štábu Rudolfa Pilfouska, vo funkcii veliteľa Východoslovenskej armády. Tej armády, ktorej oficiálnou úlohou bolo brániť spoločne s Nemcami karpatské priesmyky proti Červenej armáde. A neoficiálnou, žiaľ, nekoordinovane, ako vo vojenskom pláne SNP, tak aj v pláne protinemeckého vystúpenia F. Čatloša, bolo otvoriť jej tieto priesmyky. Ten vo svojej spomienkovej práci Slovenská armáda od 24. júna 1941 do konca vojny, resp. SNP, neskôr napísal: "Malár však hneď od prvej minúty prevzatia zboru bol mnou upovedomený s úlohou skutočnou, i dal sa do jej prevádzania telom-dušou oddane. Treba sa podívať presne a dôkladne do jeho a mojej činnosti v tomto ohľade a vyvstane každému jasný obraz o tom, že mali sme na mysli skutočnú úlohu a kryli sme ju zvolenou taktikou oficiálnej úlohy... Golian, vojenský veliteľ SNP, o skutočnej úlohe Malárovho zboru nevedel, no z rozličných príznakov bol dostatočne oboznámený o nej, a preto pokladal Malárov zbor tiež za svoju silu..."
Pri plnení svojich odbojových úloh sa však A. Malár už od začiatku dostal medzi viac ohňov. Prvý, najnebezpečnejší, predstavovali Nemci, usilujúci sa o operačné podriadenie Východoslovenskej armády, zároveň o infiltráciu jej zostavy a spojovacieho systému jednotkami. Tieto zámery sa im v auguste 1944 podarili.
Druhým bola rastúca aktivita partizánov, vyvolávajúca protiopatrenia ľudáckeho režimu a Nemcov, čím sa zhoršovali podmienky pre prípravu odbojovej akcie v rámci celého zväzu. Tretím, ktorý sa nakoniec ukázal ako rozhodujúci, bola dvojkoľajnosť jej príprav v líniách Čatloš-Golian.
V konečnom dôsledku začiatok SNP zastihol Východoslovenskú armádu a jej veliteľa nedostatočne pripravených splniť svoje úlohy. V jednej či druhej odborovej línii, navyše v mierovej, nebojovej zostave. Tragickému naplneniu osudu tohto elitného vojenského telesa (chápané v rámci slovenských možností) prispel svojou nerozhodnosťou a váhavosťou sám A. Malár. Pochopil, že celá akcia je z hľadiska stavu príprav predčasná. Hlavne však vo vzťahu k situácii na fronte, sovietska armáda bola ešte veľmi vzdialená od Krakova, dosiahnutím ktorého bol podmienený Čatlošov plán a Goliánov optimálny variant. Nepochopil však, že povstanie je v situácii, keď je iniciatíva v rukách Nemcov, ktorí už začali obsadzovať Slovensko. Hlavne však podľahol sebaklamu, že sa všetko, aspoň v rámci jeho armády, podarí zabrzdiť, ututlať a bez problémov zo strany Nemcov realizovať vo vhodnejšom čase. V tom sa však tragicky pre povstanie a predovšetkým pre svoju osobu zásadne mýlil.

Pod dojmom Čatlošovho prejavu večer 29. augusta 1944, ktorým oznámil príchod nemeckých vojsk na Slovensko a vyzval dôstojníkov aj vojakov všestranne im pomáhať, A. Malár neodvolal plánovanú cestu do Bratislavy. Svoju zástupcovi plk. generálneho štábu Viliamovi Talskému, oznámil, že sa do večera 30. 8. 1944 vráti a ráno toho istého dňa odletel z Nižného Šebeša.
Pri medzipristátí v Poprade predniesol k zhromaždeným dôstojníkom posádky krátky, v podstate protipovstalecký prejav. Mal však iba lokálny dosah, ktorý miestne povstalecké sily neutralizovali. Podstatne nebezpečnejší bol jeho prejav, ktorý na nátlak Nemcov predniesol 30. 8. v bratislavskom rozhlase. Okrem iného sa v ňom hovorilo: "Mládenci, kamaráti. Hovorím k vám ako váš starší kamarát, úprimný priateľ váš, aki i nášho drahého Slovenska. Keď vám môžem úprimne radiť, tak volám: "Stáť!Čelom späť! Pochod do materských posádok. Všetko je prenáhlené, nedomyslené... Keď zachováme až do konca poriadok, keď budeme vystupovať ako jednotná organizovaná, hoc aj malá sila, budeme rešpektovaní, a azda sa stane i po vašej vôli... Prečo teda nečakať, až veci sami dozrejú, a potom jednotne, okolnostiam primerane, všetci za jeden povraz ťahať. Tak káže zdravý pud sebazáchovy malého národa... Vám, moji vojaci, kamaráti, ktorým priamo velím... posielam svoj veliteľský pozdrav s tým, aby ste mi stopercentne verili a len mojich rozkazov sa držali."
Tento prejav mnohých zmiatol, zdezorientoval a mnohí zaváhali vo svojom rozhodnutí pridať sa k povstaniu. Voči jednotkám Východoslovenskej armády Nemci získali to najrozhodujúcejšie - čas. Ten im umožnil 31. augusta 1944 zrealizovať vopred pripravenú odzbrojovaciu akciu Kartoffelnernte mit Prämie ("Zber zemiakov s prémiou") - čiže ozbrojenie s internáciou.
V ten deň sa začal tragicky napĺňať aj osud gen. A. Malára. Nemcom zlyhal zámer uniesť ho počas spiatočného letu z Bratislavy do Krakova, pretože Malár nepoužil na let do Prešova ponúkané nemecké lietadlo, ale odletel svojím. Ich podozrenie, prehĺbené citovaným, evidentne dvojzmyselným prejavom, sa ešte umocnilo. Hneď po prílete do Prešova ho priamo na letisku zatkli, odvliekli do Nemecka a internovali v koncentračnom tábore. Nepoznáme ani čas, ani miesto, kde generála A. Malára popravili.
Staroturanský spravodajca január, str.10,11; február 1995, str.10

Jediným dokumentom, ktorý ponúka odpoveď na mnohé otázky súvisiace s osudom skupiny slovenských generálov je svedectvo príslušníka francúzskeho hnutia odporu pána Armanda Motteta, ktorý bol väznený v koncentračnom tábore Flosseburg. Jeho svedectvo však zároveň vyvoláva nové otázky. Armanda Motteta prostredníctvom úradu československého delegáta v komisii Spojených národov pre vojnové zločiny požiadali o výpoveď na čs. ambasáde v Paríži.
Motteta v roku 1943 zatkli a postupne väznili v Paríži, Berlíne a vo Flossenburgu. Trest smrti mu vďaka zákroku švajčiarskej vlády zmenili na doživotný žalár. Podľa jeho vyjadrenia bol Flossenburg jedným z najhorších táborov. Po celý čas bol v samoväzbe v cele č. 37. Vo vedľajšej cele väznili dvoch ruských plukovníkov a štyroch čsl. dôstojníkov. Jedným z nich bol gen. Štefan Jurech, ktorého svedok osobne poznal a s ktorým si vymieňal správy na prechádzkach alebo klopaním na stenu a vodovodné rúrky. Gen. Jurech sa ponosoval na nedostatok potravín a kruté zaobchádzanie. Jedného dňa oznámil, že všetci väzni v cele okrem jedného ruského plukovníka sa museli vyzliecť do naha. Svedok vedel, že každého, koho zbavili šatstva, čaká smrť. Gen. Jurecha a jeho druhov v marci za veľkého chladu nechali 5 dní bez šatstva a potravy. V cele č. 36 bolo podľa gen. Jurecha šesť dôstojníkov českej a slovenskej národnosti, medzi nimi i gen. Malár. S celou č. 36 A. Mottet spojenie nemal. Vypočúvali ho aj ako svedka v procese proti flossenburgským katom. Tvrdil, že zo svojej cely videl dvor, kde sa konali popravy. S istotou tvrdil, že všetci väzni z cely č. 38, aj gen. Jurech a traja ďalší dôstojníci /vraj generáli/ a tiež 6 dôstojníkov z cely č. 36 s gen. Malárom na čele bolo v druhej polovici marca 1945 v ten istý deň popravených.
Ďalej uviedol, že od druhej polovice marca 1945 popravili vo Flosseburgu denne 12 až 15 Čechov a Slovákov. Všetci vraj boli účastníci SNP.
Vyjadril údiv nad tým, že v procese s flossenburgskými katanmi, ktorý sa konal v lete 1945 v Dachau nebol prítomný zástupca Československa, ktorý by mohol pri výsluchu objasniť tragédiu popravených slovenských generálov...
Staroturanský spravodajca marec 1995, str.12

General A. Malár
Narodil sa 18.júla 1894 v Reiterne pri Goiserne v Hornom Rakúsku. Detstvo prežil na Starej Turej, kde chodil aj do evnajelickej školy. Vyššie civilné vzdelanie získal na gymnáziu v Skalici a lýceu v Šoproni, kde roku 1914 maturoval. Do svojho víru ho vtiahla prvá svetová vojna, na talianskom fronte ho zajali. Prihlásil sa do československých légií. Aj po návrate na Slovensko sa zapojil do bojov najprv pri oslobodzovaní Slovenska čs.vojskami a potom aj proti maďarským revolučným vojskám Bélu Kuna. Po rôznych funkcáach a povýšeniach Malára zastihla vojenská intervencia Maďarska na východnom Slovensku a čelil hlavnému maďarskému úderu. Bol aj v príprave ťaženia proti Poľsku, nevyhol sa ani nasadeniu na sovietsko-nemecký front. V rokoch 1942-44 bol slovenským vojenským atašé v Ríme, Budapešti a Berlíne. Tu sa druhýkrát oženil a zobral si Nemku. Ako veliteľ východoslovenskej armády sa dostal do rozporu medzi Čatlošovým a Goliánovým plánom vystúpenia v SNP. Nemci ho v Prešove zatkli, odvliekli do Nemecka a nepoznáme ani kde ho popravili.
Článok v neznámych novinách


Ján Amos Komenský
pedagóg, teológ, kňaz, biskup jednoty bratskej

* 28.03.1592 Nivnici pri Uhorskom Brode, Česká republika
+ 15.11.1670 Amsterdam
motto: "Človek sa môže stať človekom len pomocou výchovy, nie je ničím, iba tým, čím ho robí výchova".
vzdelanie: bratské školy v Přerově a v Strážnici
latinská škola (prijal tam meno Amos)
životopis:
Všeobecne sa uvádza, že jeho otcom bol mlynár Martin Komenský a matkou Anna Komenská. Obidvaja rodičia zomreli po sebe na mor. Komenský mal vtedy len dvanásť rokov a po ich smrti sa o neho starala teta. Ako žiak bol veľmi nadaný, najprv študoval na bratských školách v Přerově a v Strážnici. Potom študoval na latinskej škole, kde prijal meno Amos. Po štúdiu bol poslaný do Nemecka, aby nazbieral skúsenosti. V Nemecku mladý Komenský vyrobil mapu Moravy. Prvé vydanie sa objavilo v roku 1627 a nasledujúcich zhruba sto rokov bola kopírovaná predovšetkým v holandských a nemeckých atlasoch. Po štúdiu v Nemecku, na Nassavskej akadémii Herborn a teologickej univerzite Heidelberk, sa vrátil späť a v roku 1614 učil na škole v Přerově. Po vysvedčení, medzi rokmi 1618 - 1621 odišiel učiť do Fulneku, kde napísal dielo Listové do nebe, vydané v roku 1619 - ide o päť fiktívnych listov pre Ježiša Krista o meštianskej dokonalosti. Tam sa taktiež prvý krát oženil, za manželku si zobral Magdalénu Vizovskú.
Po bitke na Bielej hore (1620) sa Česko dostalo do rúk Habsburgovcov. Tými bol Komenský neustále prenasledovaný. Býval vtedy vo východných Čechách, kde v roku 1623 napísal alegorické dielo Labyrint sveta a raj srdca. K dielu sa vrátil aj neskôr a postupne ich doplňoval, preto sa prvé tlačové vydanie objavilo až v roku 1631. v Perně a druhé vydanie v Amsterdame roku 1663. Dielo obsahuje 2 časti - v 1.časti podrobuje celú vtedajšiu spoločnosť alegorickou kritikou a v 2.časti sa zachraňuje návratom do vlastného srdca, kam ho zavolal sám Boh. Celková myšlienka tohto diela je odovzdanosť Bohu.

Na mor mu zomrela žena a jeho dve deti, tak sa druhý krát oženil roku 1624 s Dorotou Cyrillovou, s ktorou mal postupne štyri deti. Spoločne v roku 1628 odišli do vyhnanstva z poľského Lešna a vtedy verili, že sa do Čiech ešte niekedy vrátia, ale to sa mu už nikdy nesplnilo. V Lešne pôsobil ako učiteľ a riaditeľ bratského gymnázia. V roku 1632 bol zvolený ako biskup a zároveň pisárom jednoty. V rokoch 1628 - 1642, 1648 - 1650 a 1654 - 1656 žil s rodinou v poľskom Lešne, 1642 - 1646 v pruskom Elblagu, 1650 - 1654 v uhorskom Blatnom Potoku, v roku 1650 pôsobil asi rok v Skalici, bol biskupom Jednoty bratrskej. Po vypálení Lešna v roku 1656 žil v Amsterdame.
Komenského dielo je hlboko späté s humanistickou odpoveďou na problémy vtedajšej spoločnosti (sužovanej 30-ročnou vojnou), na národnú tragédiu i na osobné skúsenosti z exulantského života. Svojím dielom, názormi a pedagogickou činnosťou sa zaradil medzi najvýznamnejšie osobnosti svetovej pedagogiky. Pochovaný je v Naardene.
tvorba:
Labyrint světa a ráj srdce (sociálne alegorické a kritické dielo)
Kšaft umírající matky jednoty bratrské
Didactica magna (Veľká didaktika)
Janua linguarum reserata (Brána jazykov otvorená)
Informatorium školy mateřské
Opera didactica omnia (Zobrané didaktické diela)
Schola ludus (Škola hrou)
Orbis sensualium pictus (Svet v obrazoch)
Všeobecná porada o náprave vecí ľudských
Vypracoval systém pedagogiky ako vedy, natoľko predstihol dobu, že škola jeho predstáv stále zostáva ideálom.



Ján Hus
český teológ, kazateľ a náboženský reformátor
(fiktívny potrét z 16. stor.)
Narodenie okolo 1369
Husinec
Úmrtie 6. júl 1415
Kostnica, Nemecko
Pozri aj Biografický portál

Pomník Jána Husa v Brezovej pod Bradlom ako jediný na Slovensku
Jan Hus (* okolo 1369, Husinec - † 6. júl 1415, Kostnica, Nemecko) bol významný stredoveký český teológ, kazateľ a náboženský reformátor (pozri husitstvo).

Navštevoval latinskú školu v Prachaticiach. Približne od roku 1390 študoval v Prahe na Karlovej univerzite. V roku 1393 získal titul bakalára a v roku 1396 mu bol udelený titul magister slobodných umení. Od roku 1398 študoval teológiu, roku 1400 bol vysvätený za kňaza. Roku 1401 pôsobil ako dekan artistickej fakulty a od roku 1402 do roku 1403 bol zvolený rektorom univerzity. Súčasne so svojím rektorátom zastával funkciu kázateľa v Betlehemskej kaplnke, založenej dvoranom Václava IV. Jánom z Milheimu za účelom konania bohoslužieb výlučne v českom jazyku, prístupnom prostému ľudu.[1] V tomto období sa zoznámil s náboženskými spismi Jána Wiklefa (profesor bohosloví na Oxfordskej univerzite), ktorý v časoch vlády Karla IV. neohrozene kritizoval praktiky vtedajšej cirkvi.
V rokoch 1409-1410 pôsobil ako rektor celej trojfakultnej Karlovej univerzity. Zohral dôležitú úlohu pri vydaní Kutnohorského dekrétu (roku 1409).
V roku 1411 bol z cirkvi exkomunikovaný ako kacír. Začiatkom roka 1414 cisár Žigmund vyzval Husa, aby svoje názory obhájil pred cirkevným koncilom (snemom) v nemeckej Kostnici. Koncil obvinil Husa z kacírstva. Napriek nátlaku, dlhému väzneniu a telesným útrapám, trval na svojich postojoch, a preto bol 6. júla 1415 Jan Hus za živa upálený na hranici. O Husovom spore s cirkevným snemom podal svedectvo v latinskom spise Relatio de magistri Joannis Hus causa in Constantiensi consilio acta - Správa o majstrovi Janovi Husovi v Kostnici jeho žiak Peter z Mladoňovic.
Jan Hus sa považuje za predchodcu protestanstva. Po jeho smrti vypukla v Čechách husitská revolúcia.

Písal prístupným jazykom s jasnou kompozíciou, predovšetkým traktáty, ale aj rozsiahlejšie diela. Pre cirkev písal po latinsky, pre prostý ľud po česky.
O cirkvi (po latinsky, De ecclesia) - Hus kritizuje cirkev, za príslušníka cirkvi považuje toho, kto nespáchal žiadny hriech. Hlavou cirkvi by v jeho ponímaní nemal býť pápež, ale Kristus. Zároveň sa tým pokúšal dokázať, že veriaci nie je povinný poslúchať pápeža, ak sú papežove nariadenia v rozpore s Bibliou, každý kresťan má právo kontroly náboženského učenia. Opiera sa o učenie anglického reformátora Jána Viklefa.
Proti bule pápežskej (po latinsky) - vystupuje proti predávaniu odpustkov, priamo útočí na pápeža. Tento spis viedol k tomu, že Hus bol vyhostený z Prahy a začal pôsobiť na vidieku, tu prispôsobil jazyk prostému ľudu.
Dcerka - nadväzuje na spisy Tomáša Štítneho, vysvetľuje ženám, ako správne žiť.
Výklad Viery, Desatera a Páteře (po česky) - základný výklad bohoslužobných textov a modlitieb (Verím v Boha, Desatoro a Otčenáš). Pri výklade týchto modlitieb sa Hus dostáva k úvahám o mravnom živote a ku kritike spoločenského stavu.
Knížky o svatokupectví - najostrejšie Husovo dielo, kritika súdobej cirkvi, dielo napísal po zákaze pôsobenia v Betlemskej kaplnke. Za svätokupectvo považoval príjmania peňazí za vysluhovanie sviatostí a náboženských obradov. Je za odobranie majetkov cirkevným hodnostárom, neurčuje ale, komu by mali patriť.
Postila aneb Vyloženie svatých čtení nedĕlních (po česky) - súbor kázní, vznikol po jeho nútenom odchode z Prahy, považuje sa za vrchol jeho kazateľskej a spisovateľskej činnosti.
O šesti bludiech - zamýšľa sa nad vzťahom medzi cirkvou a svetom. Napísal ju v dvoch verziách (latinská bola objavená v r. 1945 na stenách Betlehemskej kaplnky).
Listy z Kostnice - korešpondencia z Kostnice. Listy adresoval jednak svojim priaznivcom, ale i širšiemu publiku. Znovu sa v nich pokúsil sformulovať svoje názory na cirkev.
O českom pravopise - (po latinsky, De orthographia bohemica) - Aby mohol svojimi spismi preniknúť čo najrýchlejšie medzi širšie vrstvy, zaviedol diakritický pravopis, významne zasiahol do vývoja českého jazyka. (Spis je anonymný, Husovo autorstvo nie je isté.)


Prof. Jozef Roháček
(1877 - 1962)

Jozef Roháček sa narodil 6.2.1877 v Starej Turej na Jazvinách, u Dornákov. Neudržiavaný a skromný domček sa po roku 1945 rozpadol, kde po ňom v humne (asi 30 m od domu č. 1739 , juhovýchodným smerom) zostala iba zarastená vyvýšenina. Detstvo prežil u bezdetných manželov Alušicovcov, ktorí si ho prisvojili. Obydlie je situované v Topoleckej, Halúšech járek, č.d.2195.
Asi v rokoch 1888 - 1894 chodieval Jozef Roháček so strýcom do Viedne a okolia ako podomový obchodník. Na jar 1894 stretol sa Jozef Roháček prvý raz so sestrami Royovými v Starej Turej, čo veľmi ovplyvnilo jeho ďalší život.
2.3.1897 bol Jozef Roháček prítomný na 1.valnom zhromaždení Spolku miernosti Modrého kríža na Starej Turej. Tu bol aj prijatý za činného člena spolku. V októbri 1898 dostal Jozef Roháček od sestier Royových kralický preklad Biblie s krátkymi veršami a venovaním od Márie a Kristíny Royovej.
22.9.1909 sa oženil Jozef Roháček s Ruženou Vranou a presťahoval sa z Tisovca do Kysača, kde pracovali medzi Slovákmi v bratstve Modrého kríža.
19.4.1909 narodil sa v Kysači syn, Ivan Vladimír Roháček. Majster Slovenska v šachu r. 1930, 1936, 1939, účastník medzinárodných turnajov, propagátor šachu. V októbri 1910 vyšlo v Budapešti nákladom Britskej a zahraničnej biblickej spoločnosti Evanjelium podľa sv. Marka v preklade Jozefa Roháčka.
31.1.1911 narodila sa v Kysači dcéra Viera Roháčková.
V máji 1911 prišiel Jozef Roháček z Kysača do Nyiregyházy v Maďarsku, kde pôsobil ako kazateľ medzi tamojšími Slovákmi.
Roku 1912 narodil sa druhý syn, Miloš Roháček.
V auguste 1912 vyšli v Budapešti všetky štyri evanjeliá (Matúš, Marek, Lukáš, Ján) pod názvom Sväté evanjeliá v preklade Jozefa Roháčka.
V rokoch 1915 - 1918 pôsobil Jozef Roháček ako duchovný vo vojenských nemocniciach. Po ukončení 1. svetovej vojny sa vrátil do Nyiregyházy.
V čase od 10.marca 1920 do apríla 1921 bol bezdôvodne väznený v Debrecíne. Po prepustení odišiel do Bratislavy.
V máji 1921 vyšlo v Bratislave prvé číslo duchovného mesačníka Klasy, ktoré redigoval Jozef Roháček. V marci 1924 vyšiel v Prahe nákladom Britskej a zahraničnej biblickej spoločnosti preklad Nového zákona od Jozefa Roháčka.
22.-25.6.1925 zložil Jozef Roháček v Bratislave kandidátsku a kňazskú skúšku. 27.9.1925 bol Jozef Roháček ordinovaný v Modre.
V decembri 1925 vyšlo v Bratislave posledné, deviate, číslo mesačníka Klasy. V roku 1926 vyšla v Prahe nákladom Britskej a zahraničnej biblickej spoločnosti Kniha žalmov v preklade Jozefa Roháčka.
13.12.1935 oznamuje Jozef Roháček, že vychádza preklad Svätej biblie v slovenčine. V máji až v auguste 1938 podnikol Jozef Roháček študijnú cestu cez Istanbul, Atény do Egypta a Palestíny. 22.9.1940 sa rozišiel Jozef Roháček natrvalo s bratislavským bratstvom Modrého kríža. Potom pôsobil ako stredoškolský profesor a venoval sa literárnej a prekladateľskej činnosti. Jozef Roháček zomrel 29.7.1962 v Bratislave.
Staroturanský spravodajca č.2 - január 2000

Prof. Jozef Roháček
(6.2.1877 - 28.7.1962)

Narodil sa 6.februára 1877. Bol synom veľmi chudobných kopaničiarov z okolia Starej Turej; mal päť súrodencov. Ťažko sa živili. Jeho si vybrala príbuzná rodina na výchovu, lebo nemali vlastné deti. Muž bol tzv. "hauzírerom" a chodil, ako bolo vtedy na Slovensku zvykom, obchodovať, predávať košíky, sušené ovocie, drevené nádoby, najmä do Rakúska. Chlapca brával so sebou. Tu sa začala jeho životná škola. Z ľudovej školy mal pekný rukopis; jeden obchodník vo Viedni to zbadal a chlapca zamestnal na prepisovanie, pričom sa naučil dobre po nemecky. Doma, v Starej Turej, chodieval k sestrám Royovým. Kristína Royová mu dopomohla na misijnú školu v Nemecku do Neukirchenu, pretože vedel po nemecky a veľa čítal. Tu si predsavzal, že slovenský národ nemá slovenskú Bibliu a že by ju on rád preložil. Začal sa učiť na tejto misijnej škole grécky a hebrejsky, aby mohol prekladať z originálov. Misijný ústav v Neukirchene mal veľmi prísne vedenie, ešte aj listové dopisovanie nebolo povolené, aby sa žiaci nerozptyľovali. Tam sa učil aj anglicky a francúzsky. Predtým, ako išiel do ústavu - mohla to byť náhoda - že práve u Kristíny Royovej v Starej Turej sa zoznámil aj so svojou budúcou ženou? Po svadbe išiel ako misijný evanjelista do Kysáča, kde sa 30.januára 1911 narodila dcéra Viera. Odtiaľ prešiel do Nyíregyházy v Maďarsku. Tu ich zastihla prvá svetová vojna; bol poľným duchovným medzi nemeckými vojakmi. Keď sa vojna skončila (nakoľko bol misijným kazateľom aj pre slovenské obyvateľstvo a udržoval kontakty so Slovákmi), obvinili ho s panslavizmu. Neprešiel súdom, ale tri roky ho nechali vo väzení. Jeho manželka s tromi malými deťmi to mala veľmi ťažké. Bola bez príjmov. Z väznice bol prepustený iba podmienečne, a preto použil prvú príležitosť a loďou sa dostal za rodinou do Bratislavy. Tu bolo potrebné si dokončiť štúdiá. Zapísal sa na teológiu a aj na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Už za pobytu v Maďarsku mu Biblická spoločnosť vydala slovenský preklad Nového zákona. Biskup Zoch v Modre ho zamestnal ako katechétu u seba. Ľudia, čo s ním prišli do styku, ho nazývali "stelesnená pravda". Vedel hrať na klavíri, miloval husle a hral na nich až do svojej smrti. Čoskoro ho z Modry preložili na dedinu; tam nezostal dlho a presťahoval sa aj s rodinou do Bratisalvy. Stále pracoval na slovenskom preklade Biblie. Príjmy boli malé. K tomu chodil aj na univerzitu, kde sa ešte zapísal aj na históriu. Po skončení pôsobil ako profesor; mal už päťdesiat rokov a celý svoj voľný čas venoval iba slovenskému prekladu Biblie. Pri preklade Biblie používal aj vzácne hebrejské komentáre, ktoré dostal darom od prenasledovaných Židov. Napísal aj knihu "Evolucionizmus vo svetle pravdy". Mala to byť dizertačná práca pre Pražskú teologickú fakultu.
Prvé vydanie slovenskej Biblie vyšlo v r. 1936, nákladom Britskej a zahraničnej spoločnosti biblickej. V roku 1951, akoby zázrakom, vyšlo zrevidované vydanie nákladom "Českej biblickej práce" v Kutnej Hore. Preklad Biblie do slovenského jazyka od profesroa Roháčka vyšiel dosiaľ v ôsmich vydaniach vo všetkých zaužívaných veľkostiach (vydania: Londýn, Praha, Kutná Hora, Bratislava, Basel, Stuttgart).
Nie je na pováženie jeho železná disciplína? Získať čo najširšie všestranné vedomosti, aby tak závažnú prácu, sám jeden človek z originálnych prameňov vládal preložiť do slovenčiny? Bez každej finančnej pomoci - popri zle platenom zamestnaní - vydržať až do konca? V Bratislave mu výdatne pomáhala jeho manželka, ktorá ovládala tiež 5 - 6 rečí, mohla dávať súkromné hodiny a po otvorení ústredia YWCA v Bratislave pre jej dôstojné vystupovanie a dokonalé rečové znalosti ju hneď aj zamestnali. Žiaľ, skoro nato ale zomrela. Dcéra Vierka mala vtedy iba 17 rokov. Nemala ani maturitu a celá starosť o rodinu, otca a dvoch bratov doľahla teraz na ňu. Pritom bolo treba pomáhať otcovi aj pri korektúrach nových vydaní slovenského prekladu už celej Biblie. Matka zomrela v roku 1928. Čoskoro zomrel aj brat Miloš asi 32-ročný.
Na jej otca sa dalo preniesť slovo "Evanjelia Lukáša 6": "Každý strom sa pozná po vlastnom ovocí." Profesor Roháček sa sám naučil hrať na klavíri, aj na husliach, aj sám harmonizoval. Husľami doprevádzal žiakov pri speve. Až skoro do posledného mesiaca života denne hral a cvičil na husliach.
Profesor Roháček bol vonkoncom priamy a taký skromný, že hovorieval:"Váž si, keď s tebou niekto úprimne hovorí." Alebo mladým ľuďom, keď sa s nimi zoznámil, hovorieval: " Radšej uraz, ako daj (falošnú) nádej." Zomrel v roku 1962. Pracoval až do svojej smrti. Je pochovaný na cintoríne v Slávičom údolí. Na veľmi skromnom náhrobnom kameni je napísané: "Kto verí v Syna Božieho, má večný život. Evanjelium Jána 3,36." Pod jeho menom je napísané: "Dostal milosrdenstvo od Pána preložiť slovo Božie z pôvodných jazykov do slovenskej reči." Jeho dcéra Vierka s ním bývala a opatrovala ho až do jeho smrti.
Raz, ako detskú lekárku, ju chceli deložovať do Tatier, preč od otca, ale nepodarilo sa to, veď pomáhala otcovi všestranne popri zamestnaní, aj pri korektúrach Biblie, už od prvého vydania.
Odhalenie pamätníka Prof. Jozefovi Roháčkovi v centre Starej Turej bolo v sobotu, dňa 29.10.2011.


prof. Vladimír Úradníček
akademický maliar

* 02.01.1931 Bratislava
† 02.08.2010 Banská Bystrica
vzdelanie
Do školy začal chodiť v Bratislave. Po skončení II. svetovej vojny sa s rodičmi presťahoval na Starú Turú, odkiaľ dochádzal do gymnázia v Novom Meste nad Váhom, kde aj zmaturoval. Po maturite odišiel na štúdiá do Bratislavy na Vysokú školu výtvarných umení, odbor reštaurovanie, kde v roku 1956 promoval.
životopis
Narodil sa 2. januára 1931 v Bratislave rodičom JUDr. Dušanovi Úradníčkovi a manželke Milene rod. Velichovej.
V roku 1959 prichádza do Banskej Bystrice, kde strávil vyše 20 rokov. V 60-tych rokoch pracoval ako samostatný výskumný pracovník v Projektovom ústave kultúry. Neskôr sa osamostatnil a ako slobodný umelec sa celý život venoval reštaurátorstvu, predovšetkým reštaurovaniu monumentálnych nástenných malieb. V roku 1979 sa vrátil do Bratislavy.
Zoznam románskych, gotických, renesančných či barokových pamiatok, ktoré profesor Úradníček reštauroval, je mimoriadne dlhý. Spomeňme aspoň niektoré z nich: Zvolenský zámok, Červený Kameň, Banská Bystrica - Thurzov dom, Benického dom a ďalšie objekty na námestí SNP, kostol Svätej trojice v Bratislave, kostoly v Križovanoch, Žiline, Trenčianskych Bohuslaviciach, Sazdiciach, Čeríne, Ponikách.

Vladimír Úradníček bol zakladateľom Komory reštaurátorov a uznávaným odborníkom. Pracoval v rôznych odborných komisiách, prednášal vo viacerých krajinách. V roku 1997 ho vtedajší prezident Michal Kováč vymenoval za vysokoškolského profesora. Prednášal na svojej alma mater - Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde zotrval až do dôchodku. Aj na zaslúženom odpočinku na rôznych miestach objavoval a reštauroval mnohé cenné pamiatky. Jeho posledným veľkým dielom bolo odkrytie vzácnych fresiek v kostole v Horných Krškanoch v roku 2009.
O svojej práci nestihol napísať celistvé dielo, hoci v jeho pozostalosti zostal rozsiahly písomný a fotodokumentačný materiál, ktorý je uložený v archíve Pamiatkového úradu SR v Bratislave.
Zomrel 2. augusta 2010 v Banskej Bystrici vo veku 79 rokov.

V októbri 2010 udelila Slovenská komora reštaurátorov profesorovi Úradníčkovi Cenu prof. Karla Veselého za celoživotnú reštaurátorskú tvorbu a pedagogickú činnosť v oblasti reštaurovania in memoriam.
Cena bola udelená na X. seminári o reštaurovaní, konanom v dňoch 29.9.-1.10.2010 v Bratislave.


profesor Rudolf Schindler,
(06 .II .1900-29.XI.1984)
pôsobil ako hudobník a pedagóg v Banskej Štiavnici ako huslista a  violončelista. V  Leviciach založil amatérsky symfonický orchester. V  roku 1949 prišiel na Starú Turú na pozvanie organizovať hudobný život. Zabezpečil noty, nástroje a začals výučbou. Po troch rokoch vytvoril prvý súbor, potom ďalšie a ďalšie. Jeho pričinením mnohí hudobníci získali medzinárodné ocenenia. Bol to on, ktorý sa postaral o hudobný život a jeho dianie v mestečku Stará Turá. Poznal som ho osobne ako mladý študent, a zapamätal som si jeho dobrotu a ochotu nezištne pomáhať. Hudba bola jeho život, o ktorú sa s veľkou vervou rád podelil s každým, kto o hranie na hudobný nástroj prejavil záujem. V našej dychovke, ktorú založil s mladými študentmi v roku 1964 boli niektorí už hotoví hráči a niektorí sme ešte len začínali. Veľmi presne vedel odhadnúť kandidáta na hranie a takisto, ktorý nástroj mu bude sedieť. Ja som si vybral hru na ťahový hudobný nástroj - pozoun. Dostal som do rúk krásny strieborný ťahač, ako vravel pán profesor pri cvičeniach. Jednoducho pozaunista bol ťahač. Našťastie pri skúšaní najspodnejšej siedmej polohy nástroja som na ňu dočiahol. Usmial sa a povedal že sa mu páčim preto, že i keď som malý, tak si trúfam. Od šťastia som bol bez seba, lebo sa mi začal plniť sen, ktorý som mal aspoň tri štyri roky rozosnívaný, keď som obdivoval nejakú kapelu a jej hráča na tomto pre mňa tajomnom nástroji. Nijako mi nešlo do hlavy ako môže s takou istotou triafať pozounové tóny. A verte, nebolo to nijako ťažké. Stačilo jednoducho chcieť, učiť sa teóriu hudby a drieť. Šlo to, boli sme mladunkí. Mne sa pán profesor venoval súkromnými hodinami najviac a  chcel ma pripraviť ako mi on vravel až na konzervatórium, čo v tom čase bolo pre mňa mimo pochopenia. Jednoducho som tomuneveril, a to ho oprávnene rozčuľovalo lebo to myslel so mnou vážne a dobre. Aj dirigentskou paličkou som pravidelne za to dostával výprask po chrbte. Nevydržal som to tempo, keďže boli aj iné povinnosti. Dnes ma to bolí a veľmi banujem, že som honeposlúchol a hlavne že som ho sklamal. No nie o sebe som chcel písať, iba som týmto príkladom chcel vyzdvihnúť jeho dobrotu, obetavosť a  láskavosť. Bol osobným priateľom hudobného skladateľa Karola Pádivého, ktorý zopárkrát zavítal medzi nás, aby nás povzbudil. V živej pamäti mám rôzne vystúpenia, prvomájové budíčky s kapelou po mestečku Stará Turá, na jej futbalovom i zimnom štadióne, koncerty v Trenčíne, Starom Hrozenkove, v  Novom Meste nad Váhom, Dubnici a iných. Na Starej Turej sme sa hraním zúčastňovali každej významnejšej události. Tam všade nezištne on, človek v rokoch s nami chodieval a zabával nás svojimi huncútstvami - mal veľmi rád mladých ľudí a dokonale vedel uplatňovať na nás svoje pedagogické schopnosti. Za toto všetko a za všetkých sa mu chcem týmto príspevkom poďakovať. Je to už 27 rokov, čo navždy od nás odišiel - človek dobrej duše a  veľkého srdca.
Pán profesor nevieme na Vás zabudnúť
Česť Vašej pamiatke!
PoedDr. Jozef Šintál

Galéria obrázkov

Tomáš Baťa 3.IV.1876-12.VII.1932

Tomáš Baťa 3.IV.1876-12.VII.1932

Tomáš Baťa 3.IV.1876-12.VII.1932 Rok 2011 - 135 výročie narodenia

Tomáš Baťa 3.IV.1876-12.VII.1932 Rok 2011 - 135 výročie narodenia

Tomáš Baťa 3.IV.1876-12.VII.1932

Tomáš Baťa 3.IV.1876-12.VII.1932

Generál Augustín Malár (1894-1945)

Generál Augustín Malár (1894-1945)

Ján Hus (okolo 1369-6.VII.1415)

Ján Hus (okolo 1369-6.VII.1415)

prof. Jozef Roháček (6.II.1877-29.VII.1962)

prof. Jozef Roháček (6.II.1877-29.VII.1962)